Ak sa teraz rozhliadnete smerom k lesom nad obcou, práve tam je ukrytá zrúcanina niekdajšieho hradu Turiec, dnešného hradu Zniev. Predstavte si, že pár tichých skál sa v tejto chvíli zmení na mohutný hrad so vztýčenými zástavami. Lebo práve tam, na hrade Zniev, sa odohral príbeh, ktorý miestni rozprávajú už celé generácie.
Podľa legendy sem po prehratej bitke pri rieke Slaná utekal uhorský kráľ Belo IV. Unavený, doráňaný, hnaný tatárskymi jazdcami, poslednými silami predierajúc sa cez Turiec konečne prichádza k hradným bralám. Zniev preňho nebol len hrad – bol poslednou šancou na prežitie. No Tatári ho nenechali na pokoji. Hrad obkľúčili a čakali, že obrancov zlomí hlad.
Vtedy, v tej najtemnejšej chvíli, sa stalo niečo nečakané.
Z tajnej chodby, ktorej vchod by ste dnes márne hľadali, vyšiel neznámy sedliak. V rukách nesie košík plný rakov a na pleciach dve čerstvo upečené prasiatka. Prišiel rovno ku kráľovi a navrhol plán, ktorý by len blázon alebo génius dokázal vysloviť nahlas.
„Pane“, povedal, „zjedzte jedno prasiatko. To druhé hoďte Tatárom cez hradby. Nech vidia, že vašim zásobám konca niet.“
A tak sa stalo.
Predstavte si ten okamih – tichú noc, napätie v hradbách, a potom šuchot, ako prasiatko letí do tmy. A o chvíľu krik prekvapených Tatárov, ktorí nad horúcim mäsom neveriacky krútili hlavami.
Lesť zabrala. Tatári uverili, že hrad je dobre zásobený, a odtiahli.
Kráľ Belo IV. tým získal čas, slobodu aj život. A mužovi, ktorý mu to umožnil, udelil šľachtický titul a meno Rakovský – podľa rakov, ktoré niesol ako symbol toho, že aj v beznádejnej situácii sa dá nájsť cesta.
Keď sa teraz pozriete na zrúcaninu hradu, možno v nej uvidíte už nielen kamene… ale aj tie dávne príbehy odvahy, prefíkanosti a nádeje, ktoré tu zostali dodnes.