história obce

Hoci prvé stopy po osídlení pochádzajú v rámci širšieho regiónu už zo staršej doby kamennej (3200 – 1900 p. n. l.), bezprostredné okolie Znieva bolo osídlené až v dobe bronzovej. Dokladajú to zlomky dvoch medených sekeromlatov zo staršej doby bronzovej (1900 – 1500 p. n. l.) ako aj hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej (1200 – 1000 p. n. l.). V dobe rímskej (1. – 4. stor. n. l.) bolo už územie obce i poloha neskoršieho hradu osídlená ľudom púchovskej kultúry. K uvedenému obdobiu patria i nálezy mincí rímskych cisárov pochádzajúce údajne z katastra obce.

Napriek potvrdenému a pomerne hustému osídleniu Turčianskej kotliny slovanským etnikom už od predveľkomoravského obdobia nemáme dosiaľ priamo z obce žiadne konkrétne poznatky o existencii slovanského sídliska. Rozhodujúcim činiteľom pri vzniku Kláštora pod Znievom bola existencia cesty vedúcej cez Diel (nad dnešným Vríckom) v pohorí Žiar, ktorá spájala kotlinu pri hornom toku rieky Nitry so širokou kotlinou rieky Turca a prechádzala práve územím našej obce. Nad touto cestou vyčnieva severný výbežok pohoria Žiare, ktorý bol priam predurčený, aby jeho temä strážilo cestu, ktorá pod ním viedla...

Do konca 12. storočia vzniklo v Turci približne tridsaťdeväť osád. Už v tomto čase sa v Turci usadili zoborskí benediktíni, ktorých panovník aj hmotne dotoval. Hraničná listina kráľa Kolomana z roku 1113 uvádza jediný majetok a to ”Villa sancti Ypoliti”, čo podľa neskorších prameňov bol dnešný Kláštor pod Znievom. Túto skutočnosť môžeme považovať za dôkaz centra väčšej občiny na území Kláštora pod Znievom už na prelome 10. - 11. storočia, teda ešte pred príchodom benediktínov.

O tom, akou obcou teda Kláštor pod Znievom je, svedčí v prvom rade jeho názov, zložený z dvoch výrazov. Z prvého sa dozvedáme, že obec dostala meno od kláštora, ktorý tu bol založený, zatiaľ čo význam druhého výrazu – Zniev alebo Zniov – je nejasný. Predovšetkým nie je isté, čo tento výraz znamená a nie je jasné, čo sa týmto názvom pôvodne označovalo, či skalný výbežok pohoria Žiare a či hrad, ktorý na tomto výbežku povstal. Na otázku, čo vzniklo skôr, kláštor či hrad, však môžeme na základe spoľahlivých prameňov povedať, že hrad vznikol pred kláštorom.

Hrad Zniev prichýlil kráľa Belu IV. na úteku z bitky pri Slanej, čo okrem iných historických súvislostí dokazuje i skutočnosť, že len veľmi krátko po odchode Tatárov Belo IV. dňom 29. január 1243 datuje jednu svoju listinu ”apud castrum Turuz” – čiže „na hrade Turiec“, čo bol pôvodný názov hradu Zniev (od ktorého sa odvodil názov regiónu Turiec). Na základe tohto dokumentu predpokladáme, že hrad Zniev, kde sa v rokoch 1242 - 1249 zdržiavala aj kráľovská rodina, sa od roku 1243 stal faktickým centrom kráľovskej činnosti.

Turiec bol v tých časoch málo obývaný. Aby sa tento málo obývaný kraj mohol povzniesť a prinášať kráľovi a krajine náležitý úžitok, rozhodol sa kráľ Belo IV. založiť pod Turčianskym hradom kláštor Panny Márie pre rehoľu premonštrátov, ktorého založenie sa podľa známej kráľovskej listine datuje približne do obdobia roku 1251. Navyše, Belo IV. fundačnou listinou z roku 1252 daroval prepošstvu zem piatich osád, podiely z kráľovských príjmov z mýta v Šali a Šintave, niekoľko dedín z Liptova, Spiša a dokonca zadunajského kraja, čím sa stal Zniev strediskom nielen cirkevnej organizácie, ale aj správnym strediskom regiónu.

Usídlenie sa rehole premonštrátov (v tej dobe známej v celej západnej Európe) a vybudovanie kláštora Panny Márie v Turci bolo požehnaním pre celý tento kraj stredného Slovenska. Premonštrátski mnísi v duchu programu svojej rehole pracovali nielen na zúrodnení ľudských duší, ale i na zúrodnení kraja, v ktorom sa osadili. Vysušovali močiare a takto získanú pôdu menili na úrodné role. Vyrubovali alebo vypaľovali neprehľadné lesy a na ich miestach zriaďovali lúky, role a záhrady. Na uskutočňovanie takéhoto pracovného programu bolo potrebné stále viac pracovných síl. Preto okolo kláštora vznikali nové a nové osady (Lazany, Valča, Ležiachov ap.), obyvatelia ktorých podliehali zemepanskej vrchnosti kláštora.

V rámci svojich kompetencií premonštráti plnili v cirkvi aj staviteľskú funkciu. Už v 13. storočí začala svoju činnosť staviteľská gotická škola, ktorá najskôr v Znieve vystavala budovy kláštora, prepoštského a farského kostola a neskôr vybudovala kostoly v Turci (napr. v Turčianskom Svätom Martine či v Necpaloch), ale aj na Troch Sliačoch a v Sielnici pri Zvolene.

Výsadné postavenie získal Zniev od roku 1251, kedy tu bol ustanovený konvent s právomocou hodnoverného miesta (locus credibilis). Obvod konventu zahŕňal komitáty Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Trenčín a plnil funkciu neskorších štátnych notárov a pozemkovoknižných úradov. Mestečko Zniev dostalo okolo roku 1266 od kráľa Belu IV. aj prvé mestské práva v Turci. Odvtedy sa Zniev menoval mestom (suburbium oppidum Turoch). Kláštor pod Znievom ako mesto, v ktorom bolo sídlo prepozitúry, bol výstavnejší než ostatné obce dŕžavia, čo možno usúdiť najmä z toho, že premonštrátom na výstavbe obce veľmi záležalo. Výsledkom tohto diania je aj fakt, že Kláštor pod Znievom i dnes patrí medzi obce vzorne usporiadané a plánovito budované. Poddaní Turčianskej prepozitúry boli vyňatí spod právomoci turčianskeho komesa (správcu Turčianskej župy) a podliehali len svojej zemepanskej vrchnosti, ktorej platili desiatky a vykonávali roboty.

Čo sa týka Znievskeho hradu, dôležitou udalosťou v jeho histórii bol fakt, že pri vzniku nového administratívneho celku Turčianskej župy sa nestal župným hradom (ktorým sa stal Sklabinský hrad). Znievsky hrad tak ostal hradom kráľovským (istý čas tu sídlila rodina kráľa Belu IV., neskôr jeho syn Štefan, ktorého žena Alžbeta tu bola dokonca väznená). Postupom času jeho význam upadal a postupne sa dostal do držby prepozitúry (slúžil v prvom rade ako miesto, ktoré v prípade hrozieb malo slúžiť ako úkryt ľuďom zo širokého okolia, napr. v roku 1433, kedy husitské vojská spustošili dolnú časť Turca vrátane dnešného Martina). Neskôr sa hrad spolu s inými miestami na Slovensku stal miestom sporov a bojov prívržencov dvoch znepriatelených vladárov – Jána Zápoľského a Ferdinanda I. Habsburgského, ktoré zásadne ovplyvnili ďalší vývoj obce.

V dejinách Kláštora pod Znievom (hradu, obce i prepozitúry) sa začalo nové obdobie v polovici 16. storočia, keď po vpáde Turkov do Uhorska nastali rozbroje medzi dvoma spomínanými kandidátmi na uhorský trón a keď na územie Uhorska začala prenikať reformácia cirkvi. Premonštráti sa snažili do svojich radov tiež vniesť potrebné reformy, ale na udržanie moci a vplyvu už bolo neskoro. Posledný prepošt Uriel Majthényi (spravoval prepozitúru v rokoch 1504 – 1541) musel pred Mikulášom Kostkom (český alebo poľský veľmož bojujúci na strane Jána Zápoľského) utiecť na Moravu a s ním aj ostatní premonštráti, pričom majetky kláštora si rozdelili po bohatstve túžiaci veľmoži. Existencia samotného kláštora a jeho opevnenia bola ohrozená, aktuálne vládnuci majitelia sa totiž obávali možnosti, žeby si premonštráti opätovne nárokovali svoje majetky. Napokon sa však v roku 1566 Znievsky hrad i prepozitúra dostali spolu so všetkými majetkami do rúk novému ostrihomskému arcibiskupovi sídliacemu v Trnave - Mikulášovi Oláhovi. V čase, keď sa reformácia cirkvi bez ťažkostí udomácnila v celom Turci a našla si cestu aj do Kláštora pod Znievom...

Azda nikdy nemal Kláštor pod Znievom taký význam, aký nadobudol v druhej polovici 16. storočia, keď sa tunajšia prepozitúra Panny Márie stala dôležitým ohniskom rekatolizačného hnutia. V západných krajinách sa na poli rekatolizačného hnutia osvedčila rehoľa Spoločnosti Ježišovej, ktorá sa prostredníctvom Mikuláša Oláha usadila i v Trnave. Je však zásluhou kardinála Juraja Draškoviča, že cisár a uhorský kráľ Rudolf II. v roku 1586 daroval Turčiansku prepozitúru Spoločnosti Ježišovej (jezuitom), aby v jej sídle – v Kláštore pod Znievom založili kolégium, v ktorom by sa vychovávala mládež a z ktorého by ako zo seminára mohli vychádzať katolícki kňazi. Začiatky ich pôsobenia bol náročné, hlavne kvôli silnému odporu protestantskej šľachty ale i skutočnosti, že väčšina jezuitov nebola slovenského pôvodu. I napriek tomu tu však zotrvali a založili jezuitskú školu, získali na svoju stranu turčiansku protestantskú šľachtu a i vďaka podpore cisára Rudolfa II. konsolidovali majetkové pomery v chaose, ktorý zavládol po odchode premonštrátov. Zo Znieva sa stalo jedno z centier, odkiaľ bolo rekatolizované celé Slovensko. Turčiansky prepošt Peter Pázmány sa dokonca neskôr stal ostrihomským arcibiskupom a kardinálom. V jeho plánoch bolo rozdeliť ostrihomské arcibiskupstvo na 4 biskupstvá, pričom jedno z nich malo mať sídlo práve v Kláštore pod Znievom (čo sa však nakoniec nepodarilo uskutočniť).

V tom čase bol Zniev známy ako stredisko priemyselnej výroby. V roku 1732 dovolil prepošt obyvateľom mestečka postaviť pivovar a variť pivo, čím sa potvrdil mestský charakter Kláštora pod Znievom. Do popredia sa dostávala výroba olejov a olejčekov (zachoval sa tlačený receptár, v ktorom nachádzame 26 liekov pre ľudí a 5 pre dobytok). Olejkárstvo sa v neskoršom období stalo významným obchodným artiklom, s ktorým sa neobchodovalo len v rámci územia vtedajšieho Uhorska, ale turčianski olejkári podnikali i v ďalekom Rusku, Nemecku, Švédsku či iných európskych krajinách (v roku 1786 sa hovorí o približne 3000 olejkároch zo stolice Turčianskej). Práve dŕžavie kláštorskej prepozitúry sa považuje za kolísku slávneho obdobia olejkárov, keďže výraznejší rozmach tohto odvetvia súvisel práve s príchodom jezuitov a ich vedomostí. Táto činnosť mala zásadný vplyv na charakter mestečka, ktoré sa transformovalo viac z poľnohospodárskej na mestskú, obchodnícku komunitu. V rámci mestského práva mohol Zniev taktiež usporadúvať týždenné trhy a jarmoky. Túto výsadu Znievu udelil v roku 1643 cisár Ferdinand III. Významná bola aj výroba papiera. Cechy sa však v Znieve veľmi neudomácnili. Okrem garbiarstva, stolárstva a výroby šindľov nenachádzame žiadne záznamy o ich živote. Neskôr sa v Znieve začala výroba papúč, vznikla zámočnícka dielňa a malá továreň na výrobu konfekcie. Zniev má aj svoje európske prvenstvo. Získal ho v roku 1578, odkedy tu pôsobila prvá botanická záhrada liečivých rastlín. Čo sa týka veľkosti mestečka môžeme si o tom spraviť predstavu podľa počtu obyvateľov – v roku 1715 tu bolo 46 meštianskych, jedna želiarska a 11 slobodných rodín, spolu okolo 300 obyvateľov. O päť rokov neskôr to už bolo 84 rodín so 400 – 500 obyvateľmi (pre porovnanie v Slovanoch bolo 41, vo Valči 56 či vo Vrícku 29 rodín).

V 16. – 17. storočí dohrával svoju úlohu v dejinách i Znievsky hrad. V čase nebezpečenstva vpádu Turkov sa opevňovali a budovali hrady na miestach, ktoré mohli byť Turkami prípadne ohrozené. Turiec však pre svoju polohu medzi ne nepatril. Na hrade sa vystriedalo veľa majiteľov. Ako taký mal význam v časoch, keď hrozilo vojenské nebezpečie, avšak jeho nedobytná poloha sa stala príčinou jeho úpadku. Od 16. storočia pod vplyvom renesančnej módy aj veľmoži začali túžiť po pohodlnejšom živote, ktorý mohli mať v renesančných kaštieľoch budovaných na rovine a preto opúšťali hrady na nedostupných miestach, medzi inými i Zniev. Na konci 17. storočia boli pánmi Znievskeho hradu Revayovci. Posledný raz sa Znievsky hrad uplatnil na začiatku 18. storočia počas rákocziovského povstania. O Znievskom hrade počujeme ešte v prvej polovici 18. storočia, ale tieto správy svedčia o tom, že hrad už dohral svoju úlohu.

Slovenská historiografia venuje málo pozornosti obdobiu vzbury Znievčanov, ktorej genéza siaha do polovice 17. storočia. Vtedy sa začala nespokojnosť poddaných, ktorí neboli ochotní podieľať sa v ľubovoľnom rozsahu pracovných síl na poddanských povinnostiach (najmä na výstavbe veľkého komplexu kolégia). Proti týmto povinnostiam sa postavili mešťania a ich richtára dal zemepán uväzniť. Ba dokonca Znievčanov pre ich neposlušnosť, neveru i vlastizradu vystríhal, že môže použiť rozsudok smrti. Súd určil desať bodov ako podmienku odloženia trestu smrti. Situácia sa nezlepšovala a mešťania sa nevzdávali. Smutný koniec týmto revoltám priniesol rok 1666, kedy pre zvýšené turecké nebezpečenstvo a lúpežníkov, boli zákony uplatňované ako štatárium. Palatín Vesselényi poslal do Znieva svojho sekretára, samozrejme, aj s vojenskou asistenciou. Sekretár vymenoval osobitný súd. Súd dňa 31.marca 1666 vyniesol rozsudok smrti nad všetkými neposlušnými mešťanmi a na výstrahu už 3.apríla 1666 sťatím hlavy popravili troch predstaviteľov mesta. Až niekoľko dní po poprave prišli deviati Znievčania do rezidencie superiora Ruttkaya, aby sa zaviazali k poslušnosti. Všetci mešťania dostali milosť.

Pôsobenie jezuitov v Kláštore pod Znievom bolo síce plodné a intenzívne, avšak nie také dlhé ako pôsobenie premonštrátov. V roku 1773 bola rehoľa jezuitov rozpustená pápežom Klimentom XIV., jezuiti opustili aj svoju rezidenciu v Kláštore pod Znievom a majetky prepozitúry sa stali súčasťou Študijného fondu, z ktorého sa udržiavala Trnavská univerzita (neskôr presunutá do Budapešti). Odchodom jezuitov sa skončila najvýznamnejšia kapitola v dejinách Turčianskej prepozitúry.

Najväčší význam Znieva pre slovenský národ majú jeho školské dejiny. Už na začiatku 14. storočia vznikla v Znieve kláštorná stredná škola, ktorá poskytovala aj vyššie vzdelanie. V týchto tradíciách pôsobila aj vyššia teologická škola (ktorá bola genézou Trnavskej univerzity). V rámci reforiem Jozefa II. bola v Znieve zriadená robotná škola. Chodievali do nej dievčatá sa priúčať ženským prácam. Aj táto škola mala charakter strednej školy s dvoma triedami. Na začiatku 18. storočia vznikla v Znieve čoskoro chýrečná umelecko-rezbárska škola, jediná v súdobom Uhorsku. Vyšli z nej mnohí vynikajúci ľudoví umelci - rezbári. Najvýznamnejším rezbárom bol Juraj Toček, rodák zo Znieva. Mestečko Zniev sa zlatými písmenami zapísalo do národných dejín v roku 1869 založením prvého slovenského katolíckeho patronátneho gymnáziá. Vznik tohto gymnázia bol výsledkom národných a kultúrnych snažení celej generácie národných buditeľov v druhej polovici 19. storočia. Slovenské gymnázium v Znieve vzniklo v omnoho zložitejších podmienkach ako revúce a martinské. V poslednom roku existencie znievskeho gymnázia tu študovali žiaci, ktorí pochádzali z týchto oblastí: Hont – 2, Liptov – 10, Nitra – 16, Orava – 13, Pešť – 1, Morava – 1, Turiec – 32, Zvolen – 5, Prešpork – 4, Tekov- 7, Trenčín – 50. Znievske gymnázium navštevovalo počas jeho existencie 669 žiakov, martinské 671 a revúcke 566 žiakov. Zo študentov znievskeho gymnázia vynikli budúci spisovatelia Anton Bielek a Ferko Urbánek. Riadne predmety boli napríklad Náboženstvo, Latinská reč, Slovenská reč, Maďarská reč, Nemecká reč, Zemepis, Počtoveda, Názorné merníctvo, Prírodopis, Dejepis, Silozyptm ap.. Mimoriadne predmety: Krasopis, Ovocinárstvo, Telocvik, Spev, Hudba, Francúzština, Prostonárodnie hospodárstvo ap. Pri porovnaní tohto učebného plánu s plánmi martinského a revúckeho gymnázia, týždenný počet v jednotlivých triedach bol vyšší ako na martinskom gymnáziu a skoro dosahoval počet vyučovacích hodín revúckeho gymnázia, ktoré bolo vyšším gymnáziom. Vo vernosti k tradíciám tejto školy pokračovalo vo svojom pôsobení znievske gymnázium v rokoch 1919 - 1959, ktoré bolo neskôr presunuté do Turčianskych Teplíc a v Kláštore pod Znievom ďalej pôsobila Základná škola ako nasledovník bohatých školských tradícií v našej obci.

Do najnovších dejín nášho národa sa Kláštor pod Znievom zapísal aj svojím aktívnym protifašistickým odbojom, keď sa na jar v roku 1944 vo Valčianskej doline začala partizánska činnosť. Vznikol oddiel Slovan, ktorý sa včlenil do 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika pod vedením mjr. Popova.

Vývoj názvu obce

(od roku 1773 z oficiálnych (vtedy maďarských a nemeckých) záznamov)

1773 Znio-Várallya, Kloster, Klaster

1786 Znio-Wárallya, Kloster, Klasster

1808 Zniovárallya, Znyiovárallya, Kloster, Kühhorn, Kloster-Kühhorn, Klásster

1863 Znyóvárallya

1873 Klastorznióváralja

1877–1913 Znióváralja

1920 Kláštor pod Zniovom

1927 Kláštor pod Znievom

1773 Lazán, Lazanj

1786, 1863–1888, 1898–1907 Lazán

1808 Lazán, Lazany

1892–1895 Lazan

1913 Lazány

1920–1971 Lazany

Uvedené údaje boli použité z knihy Kláštor pod Znievom - Dôveryhodné miesto (1999, ISBN 80-85742-13-6)

slovnik.juls.savba.sk - 5.5.2008